Sovy na Lišove. V jednu sobotu ich bolo narátaných na lipe pri kostole 26.
Myšiarka ušatá (Asio otus)
Rozšírenie vo svete a v Európe
Druh má holoarktický typ rozšírenia. Obýva väčšinu boreálnej zóny a mierneho pásma, hniezdi aj v zalesnených územiach mediteránnej a stepnej zóny.
V Eurázii je rozšírená na juh po Maroko a na východ po Japonsko. V Európe obýva rôzne, väčšinou lesnaté typy prostredia do nadmorskej výšky 2750 m n. m.
Hniezdna populácia v okolitých štátoch: Nemecko 20 000 – 50 000 párov, Rakúsko 2500- 3000 párov, Česko 4000 – 7000 párov, Poľsko 8000 – 25 000 párov, Maďarsko 15 000 – 20 000 párov, Ukrajina 17 000 – 19 000 párov v roku 1988.
Poznávanie v prírode
Menšia ako sova obyčajná. Krídla má dlhé a dosť úzke. Dlhé ušká, ktoré sú viditeľné pri toku, vzrušení, či v maskovacom pretiahnutom postoji, ale taktiež niekedy v teréne neviditeľné (počas letu a pri odpočinku). Lieta pomaly a vlnite, niekoľko veslovitých úderov krídel strieda plachtenie. Podobnosť s myšiarkou močiarnou znásobuje podobná kresba na krídlach – veľké žltobéžové pole na báze vonkajších ručných letiek.
Špičky krídel sú rovnomerne tmavo pruhované, spodok tela rovnomerne čiarkovaná, chvost je husto a nevýrazne prúžkovaný. Oči má oranžové, špičky krídel pomerne kratšie a širšie. Pohlavia sú si podobné.
Prostredie
Uprednostňuje lesnatú krajinu s otvorenými plochami, ktoré jej poskytujú bohatú potravnú ponuku. Ide predovšetkom o ihličnaté, menej listnaté lesy, skupiny stromov alebo krovinaté lesostepné biotopy. Zriedkavejšie hniezdi aj v urbánnych typoch prostredia, v blízkosti ľudských sídlisk, najmä v parkoch.
Myšiarka ušatá patrí medzi najbežnejšie sovy. V našich podmienkach hniezdi predovšetkým v nižších a stredných polohách, pričom vystupuje aj do predhorí do 800 m n. m..
Ťah
Podľa výsledkov krúžkovania sú myšiarky ušaté sčasti stálymi vtákmi, sčasti prelietavými a z menšej časti sťahovavé a k nám v zime zalietajú vtáky zo severovýchodu. V tomto období dochádza u myšiarky ušatej ku koncentráciam a na vhodných miestach, ktorými sú skupiny prdovšetkým ihličnatých stromov na nížinách a pahorkatinách alebo aj priamo v mestách a dedinách môže vytvárať až niekoľko sto-kusové kŕdle. Množstvo týchto tiahnúcich vtákov v jednotlivých rokoch silno kolíše, a v niektorých rokoch môže mať charakter invázie.
Rozmnožovanie
Za priaznivých poveternostných podmienok prebieha tok väčšinou od februára, kedy sa ozýva samec. Pri vzdušných hrách samec udiera pod telom krídlami o seba.
Hniezdo si nestavia a ani ho neupravuje. K hniezdeniu používa staré hniezda dravcov, krkavcovitých, holubov, vzácne hniezdi na zemi, v dutinách stromov alebo v umelých búdkach.
Znáška môže prebiehať od februára do mája, avšak hlavný priebeh znášky je situovaný do druhej polovice marca a začiatku apríla. Počet vajec v znáške je 5 – 6. Ich tvar je guľatý alebo mierne oválny, vajcia sú čisto biele, slabo lesklé. Znášané sú v dvojdňových intervaloch, pričom samica začína sedieť od prvého vajíčka, samec jej prináša potravu. Dĺžka sedenia na vajciach je 27 – 28 dní.
Mláďatá sa liahnu v intervaloch podľa znášania vajec a sú ešte niekoľko dní zahrievané samicou, zatiaľčo samec prináša potravu, ktorú im samica rozdeľuje.
Mláďatá opúšťajú hniezdo po 3 – 4 týždňoch a pohybujú sa vo vetvách stromov v okolí hniezda. Vzletnosť dosahujú vo veku 5 týždňov.
Pohlavne dospievajú vo veku dvoch rokov.
Potrava
Loví výhradne v nízkom lete na otvorených priestranstvách, obvykle iba v noci. Korisť vyhľadáva podľa sluchu, ktorou sú predovšetkým drobné zemné hlodavce, najmä hraboše, v menšej miere ryšavky, ale aj väčší cicavce ako lasica, chrček, potkan, krt a pod.
Taktiež to môžu byť aj obojživelníky a hmyz. Avšak hraboš poľný je v potrave myšiarky ušatej zastúpený až vyšše 90 %. V prípade potravného nedostatku sa dokáže preorientovať aj na lov drobných vtákov, a to aj chytaných vo vzduchu, pričom tu sa orientuje pomocou zraku. Podiel vtákov v potrave myšiarky ušatej sa zvyšuje najmä v blízkosti ľudských sídel.
Zloženie potravy podlieha tiež sezónnym zmenám.
Početnosť, ochranársky status, ohrozenie a ochrana
Hniezdna populácia na Slovensku je odhadovaná na 2500 – 4000 hniezdnych párov. Druh nie je u nás vážne ohrozený. Kolísanie početnosti závisí najmä od potravnej ponuky. V minulosti bol prenasledovaný. Nelegálne vystreľovanie hniezd ani dnes nie je výnimkou. Populácia utrpela aj otravami v dôsledku veľkoplošného používania pesticídov.
Pre udržanie stabilných populácií je nevyhnutné dodržiavanie platnej legislatívy, jej celoročnej ochrany a redukcia aplikácie pesticídov. Potrebné je aj zachovanie rozptýlených lesostepných hniezdnych biotopov.
Hniezdenie tohto druhu možno podporiť aj vyvešiavaním polobúdok, ktoré najmä v územiach s nedostakom vhodných hniezdnych príležitostí rady obsadzujú. Odporúčané rozmery pre hniezdnu polobúdku určenú myšiarke ušatej sú 30 x 30 x 40 cm. Búdku je vhodné umiestniť do výšky 6 – 15 m nad zemou.
Chochláč severský na Lišovských lipách – január 2013
Chochláč severský – zimný hosť zo severu
Chochláč severský je operenec, ktorému budú venované nasledujúce riadky, je medzi ornitológmi nazývaný Bombycilla garrulus.
Chochláč severský (Bombycilla garrulus)
s nápadným veľkým chocholom
foto: Ing. Vladimír Boža
Zaraďujú ho do radu vrabcotvaré – spevavce (Passeriformes), do čeľade čeľade chochláčovité ( Bombycillidae). Hniezdi na severe Škandinávie a vo východnej Európe v ihličnatých a brezových lesoch. Samica znáša 5 – 6 bielych alebo zelenkastých škvrnitých vajec, na ktorých sedí 12 – 14 dní. Živí sa prevažne dužinou bobuľovitých plodov, ale v lete žerie i hmyz.
Chochláč severský k nám prilieta koncom jesene za potravou vo veľkých kŕdľoch skladajúcich sa z niekoľkých desiatok jedincov. Nebýva to však pravidelne každý rok. Ide o zvláštny typ migrácie – tzv. inváziu. V extrémne veľkých skupinách sa k nám tieto operence sťahujú zvyčajne každé štyri roky. Predpokladá sa, že je to v období, keď rodičia vychovávajú mimoriadne početnú skupinu mláďat, ktorú už na svojom vlastnom území nedokážu uživiť.
Identifikovať tento druh vtáka nie je zložité. Tvarom tela a spôsobom letu pripomína škorca, hlasom – cvrlikaním vzdialene lúčneho koníka, známeho zástupcu hmyzu. Najnápadnejším vonkajším znakom však je veľký chochol, podľa ktorého dostal aj rodové meno – chochláč. V zafarbení samcov sa kombinuje kakaovohnedá farba s čiernou, koniec chvosta je žltý. Na krídlach si môžeme všimnúť žltú, červenú a bielu kresbu. Samica a mláďatá sú menej pestré.
Vidieť Chochláča severského môžeme od konca novembra do začiatku apríla v korunách stromov pri pochutnávaní si na dužinatých plodoch (napr. jarabiny vtáčej), o ktoré sa často delí so skupinou drozdov.
Chochláč severský (Bombycilla garrulus) sa o potravu
– plody jarabiny vtáčej delí s drozdami
foto: Ing. Vladimír Boža
Pozorovateľom sa odporúča vziať na vedomie, že konzumovaná potrava prechádza tráviacou sústavou tohto vtáka veľmi rýchlo a podľa tejto skutočnosti by sa mali aj zariadiť – nestáť priamo pod korunami stromov (pravda, pokiaľ ich cieľom nie je vyslovene skúmanie nestrávených zvyškov, ktoré sú vylučované v kombinácii s močom v kašovitej forme…).
Chochláč severský podľa najnovšej legislatívy tento operenec patrí k chráneným druhom národného významu, pričom spoločenská hodnota jedného jedinca dosahuje 165, 97 €. Jeho pozorovanie je nielen odmenou za trpezlivosť pre prírodovedcov, ale i priam umeleckým zážitkom pre ostatných obdivovateľov.