Vydané 26. 12. 2014 o 23:12 Autor: Zuzana Uličianska

Výtvarník Fero Lipták miluje kalendáre, či skôr ony jeho. Tie ilustrované jeho obrazmi vychádzajú už od roku 1997.

Čo máte na obálke kalendára na rok 2015? Kreslenú postavičku čakajúcu na vlak v akejsi pustej krajine uprostred ničoho? Výtvarník Fero Lipták ju maľuje dookola. Je červená, objavuje sa v podivných pózach i prostrediach, vyvaľuje na všetko svoje dve až tri oči, niekedy je celá vytočená, inokedy rozpoltená. Vždy iná. Už celých osemnásť rokov maliar a scénograf s nezameniteľným rukopisom vydáva aj kalendáre, ktoré si ľudia berú najčastejšie ako darčeky. „Aj ja som teraz jeden posielal do Kanady,“ hovorí ilustrátor.

Prípecok.

Yukon v severnej Kanade a Aljaška bola jeho dlhoročnou cestovateľskou túžbou, a keďže ho tento rok pozvali na festival Art of Europe do Vancouveru, rozhodol sa využiť to, že práve odtiaľ plávajú lode na Aljašku. „Po Islande ju považujem za najkrajšiu krajinu, akú som kedy navštívil. Majú tam veľmi krásne národné parky, vchádza sa do nich ako do chrámu, autom vás všade nepustia, prírodu si chránia. Na začiatku sa zaplatí poplatok, ale potom sa už pohybujete voľne, i keď pod kontrolou strážcov, ktorí musia vedieť o vašej trase. Treba tam byť veľmi opatrní. V tejto divočine zvončeky proti medveďom nepomôžu, a spreje môžu mať len strážcovia parku,“ opisuje Lipták.

 

Aljaška, moja láska

Tamojšiu prírodu nemaľoval, ale kreslil. „Mám dva plné denníky, od odvozu na letisko, až po situáciu, ako sme prespali polárnu žiaru, lebo náš syn ochorel. Pre mňa je to ideálny spôsob zaznamenania si cesty. Uvažoval som aj o tom, že by som z toho pripravil knižku,“ poznamenal.


Kreslený denník z cesty po Yukone, ktorú absolvoval v septembri.

Jediným „utrpením“ bol preňho čas strávený na výletnej lodi, ktorá naňho pôsobila ako panelák. „Bolo to ako voľakedajšia nemecká zábava Ein kessel buntes, dva dni som sa musel z toho kapitalizmu a vynútenej veselosti spamätávať. Tam nemáte kam ujsť, musíte všetko ´enjoyovať´, lenže inak sa k ľadovcom prísť nedá,“ vysvetľuje maliar. K cieľu napokon došiel, nad ľadovcami sa mu dokonca podarilo lietať malým lietadlom.

Na Aljaške sa mu páčila ešte aj vlajka. „Je najkrajšia na svete, vymyslel ju trinásťročný chlapec. Je na nej Veľký voz so Severkou. Aj v Čiernej nad Tisou vlastne vidia na oblohe vlajku Aljašky.“

Na cestovanie a presuny po planéte myslel aj vtedy, keď maľoval osamelého pasažiera z titulky kalendára. Tie mu vydávajú jeho priatelia a grafici Gašparovci, ktorí ich pomáhajú aj zostavovať. „Je lepšie, keď obrázky k jednotlivým mesiacom vyberá niekto s čerstvým okom,“ hovorí Lipták. „Je to milá tradícia a zároveň aj rekapitulácia mojej ročnej obrazovej úrody.“

Dvakrát nalačno                                                                        

Liptákove obrazy pôsobia hravo a vtipne už na prvé pozretie, ich pointa vám však dôjde často až po prečítaní ich názvu.

Dá sa čakať, že Počúvadlo nie je o známom jazere, ale o veľkom uchu, a ani obraz nazvaný Rukovoditeľ nie je o ruských politických lídroch. Na obraze Pozor gýč! tróni nádherná  muchotrávka.

 
Rukovoditeľ.

Opitý rožkom, Bytový dôverník, Johanka z jarku, Zajace v sprche, Dierožrút, Veľký a malý podnikateľ, Smrdihlav, Prípecok, Pandúr – to je len niekoľko názvov obrazov z jeho výstavy, ktorá bude do konca januára v Galérii Michalský dvor v Bratislave. Nazval ju tak trochu divadelne: Osoby a obsadenie. Autor k nej poskytol aj návod na chápanie: „Akákoľvek podobnosť s inou výstavou je čisto náhodná. Osoby na obrazoch sú vymyslené a nestotožňujú sa s reálnymi postavami. Zmena osôb vyhradená autorom. Obrazy nie sú mrazuvzdorné a boli namaľované s čistým úmyslom. Výstavu treba vidieť dvakrát nalačno, v popoludňajších hodinách. Autor nezodpovedá za divácky vkus.“

Reprezentuje možno štyri roky jeho maliarskeho uvažovania: „Keď mám nápad, namaľujem ho už relatívne rýchlo. Horšie je, keď neviem, čo idem maľovať, vtedy sa môžem s niečím trápiť aj mesiac,“ vysvetľuje.

Slovensko je slovná hračka

Tvrdí, že väčšinou si „skicuje“ v hlave, iba občas dá niečo aj na papier, prípadne si zapíše slovné spojenie či príbeh, ktorý mu práve napadol. „Niekedy robím aj na dvoch či troch veciach naraz. Keď nedokončím obraz v termíne, ktorý som si vopred určil, začnem byť netrpezlivý, lebo už mám v hlave ďalšie nápady. Obdivujem animátorov, ktorí robia na množstve obrazov s veľkou trpezlivosťou,“ hovorí.

Rozpoltený.

Jeho obľúbeným materiálom je od samého začiatku drevo, používa ho na pozadia, dlhé roky naň maľoval aj svoje vtipné terče.

Človek by si myslel, že sa už pomaly ani nedá vymyslieť nová slovná hračka, ktorú by mohol namaľovať. „Keď som kupoval svojim synom Lego, tiež som si myslel, že postavia päť-šesť kombinácií a skončia. Lenže to tak nie je, so stavebnicou sa dá hrať donekonečna. Aj Slovensko je nekonečne inšpiratívne na slovné hračky,“ tvrdí.

Má však alergiu na správy v televízii aj na bilbordy. „Slovensko je nimi také ‘zacápané‘, že by sme mohli vyhrať svetovú súťaž v ich vylepovaní,“  hnevá sa. Im venoval aj obraz Posledný bilbord, na ktorom je svet plný mrakodrapov a zelená krajina je už len na reklame.

Dědičství aneb…

K obrazu Kópia a originál, na ktorom je však kopija, ho inšpirovala príhoda, keď mu raz jedna pani doniesla veľmi slušne namaľovanú kópiu jeho obrazu, ktorú si kúpila cez inzerát. Aj obraz Dedičstvo má svoj príbeh. „Bol maľovaný k nedávnemu filmu Bolka Polívku Dedičstvo 2. Obraz inicioval koproducent, objavil sa v katalógu k filmu. „Keď mi ho vracal, chcel som byť vtipný, tak som sa ho opýtal, či na ňom niečo nechýba, keďže je na ňom veľa starého nábytku. Nakoniec sa ukázalo, že skutočne niečo chýbalo. V katalógu bol totiž môj obraz orezaný o tretinu. Keď už z neho niečo ´ukradli´, tak som na ňom po vrátení ešte domaľoval nebo zlatou farbou,“ hovorí.

Kópia a originál.

Zlatú má rád, podľa neho je veľmi zvláštna, na obraze pôsobí plocho, ale zároveň mu dáva istú hĺbku. Zvyčajne ju štruktúruje tak, aby pôsobila ako plátkové zlato. Ale prečo majú ryby, ktoré lietajú v zlatom nebi, zavreté oči? „Lebo sa nechcú  pozerať na neporiadok pod nimi. Alebo len práve privreli oči, ako sa to stane nám, keď sa fotíme,“ zavádza s ironickým úsmevom.

Červenej farby je na Liptákových obrazoch najviac. „Smejem sa, že po boľševikovi zvýšilo veľa červenej, tak ju používam. Je to dosť agresívna, ostrá farba, kombinujem ju s modrou či so zelenou. Provokuje aj dráždi, vždy je dominantná,“ opisuje. O tyrkysovej a zelenej zase hovorí ako o najčastejšej kombinácii farieb na našej planéte.

Prvá výstava

Na začiatku jeho maliarskej kariéry bola náhoda a kresbičky priateľa, režiséra Martina Šulíka. „Bol som práve v Perneku, našiel som tam staré dvere. Martin Šulík nakreslil na baliaci papier manželov, ako jedia rybu. Ja som to z noci do rána na tie dvere namaľoval. Šulíkovi sa to zdalo geniálne, a tak mi odovzdal celý šanón kresbičiek s nejakými príbehmi, ktoré som potom premaľoval,“ vysvetľuje vznik prvých obrazov. Scenárista Marek Leščák obrazy ponúkol do galérie, jeho prvá výstava mala celkom úspech. Až to ho presvedčilo, že by mohol aj vystavovať. „Dovtedy som nad tým nikdy nerozmýšľal. Zdalo sa mi, že by mali vystavovať tí, čo maľbu vyštudovali, nie nejakí scénografi,“ spomína.

Veľmi skoro sa naučil vymýšľať si príbehy na obrazy aj sám. Najnovšie ho zaujíma animovaná tvorba. „Keby som bol mladší, to by som chcel študovať. Výtvarnosť, ktorú v sebe mám, by som možno tam zužitkoval najviac, ale ktovie, či na to mám dostatočnú trpezlivosť.“

Jeho obrazy majú v sebe istú starodávnosť, aj tá však prechádza cez počítač. „Najmä pri scénografických návrhoch mi to urýchľuje nákresy zmien scénických obrazov. Nedávno som dokončoval v počítači kamufláž akvarelu do filmu Aurela Klimta Lajka. Ide o celovečerný muzikál s animovanými klasickými bábkami. Plošné figúrky som maľoval akvarelom, potom som ich naskenoval, a nakoniec som ich ešte raz premaľovával na tablete vo vrstvách.“

Lišovská kunsthalle

Fero Lipták má aj vlastnú galériu v šope v Lišove. Do dedinky blízko Dudiniec sa dostal náhodou. Keď raz nemal kde zložiť dekoráciu, kamarát mu ponúkol chalupu, na ktorej sa mu najviac páčila stodola.

Lišovská kunsthalle. Foto: Archív F. L.

Pôvodne fungovala ako kravín, neskôr celkom schátrala. „Dva roky trvalo, kým sme ju rekonštruovali, a teraz je z toho taká naša lišovská kunsthalle. Každý rok tam robíme výstavu. Prvá bola ešte v roku 2008 v tamojších kurióznych kamenných obydliach. Sú oveľa zaujímavejšie ako tie v Brhlovciach, ktoré propaguje Tekovské múzeum. Počas akcie príde dvesto-tristo ľudí z celého Slovenska. Keďže tam nie je mobilný signál, ľudia sa tam aspoň lepšie pozhovárajú, teda ak to nájdu, lebo ani GPS tam, samozrejme, nepomôže. Ten kraj je krásny, je tam pokoj, nič tam nehučí, nebzučí a v noci vidno oblohu. To je niečo, čo si pamätám z detstva. V Bratislave žijem v centre a sledujem, ako okolo nás hustne zástavba,“ vzdychne si.

Keď išli Liptákovci v lete do Kanady, susedia im ponúkli, že sa o galériu postarajú. Tak vznikol neopakovateľný nápis: Letná galéria Lišov – kľúčik u susedy.

Z Lišova. Foto: Archív F. L.

Inde to nezažijem!

Ak ste červených tvorov, „redmanov“ alebo „homo liptákus“, ako ho nazvala riaditeľka Oravskej galérie Eva Ľuptáková, videli aj na maringotkách, v ktorých hrá Teatro Tatro, tie maľoval tiež Fero Lipták.

Patrí k jeho zakladateľom a na režisérovi Ondrejovi Spišákovi, ktorý je jeho principálom, sa mu páči, že dáva priestor všetkým zúčastneným a vychádza z tvorivosti ľudí. „V klasickom divadle musíte vedieť pol roka dopredu, čo bude presne na scéne, aby to dielne stihli vyrobiť, to mi ako výtvarníkovi nevyhovuje. Teatro Tatro mi dáva obrovskú slobodu.“

Aj posledná úspešná inscenácia Majster a Margaréta sa odohrala v jeho scénografii. „Takú energiu inde nezažijem, nedá sa ani opísať. Celý kolektív je na istý čas hermeticky uzavretý, medzi hercami je absolútna súdržnosť, pracuje sa koncentrovane a poctivo. Keďže tam nie je žiadny servis, ani technici, ani garderóby, herci si všetko musia ustrážiť sami, ale odrazu si viac vážia prácu ostatných,“ približuje atmosféru, ktorá sa pri Bulgakovovom majstrovskom diele podľa jeho slov vrátila do nadšeneckých deväťdesiatych rokov. „Konštelácia hercov bola pri tejto inscenácii asi najlepšia za 22 rokov,“ mieni.

Čo bude na obálke jeho kalendára o rok? „Verím, že nie obraz, ako si ľudia nemajú čím prikúriť a na čom uvariť. Jedine že by použilikalendár,“  hovorí s neistou mierou humoru.

Mohlo by sa vám páčiť: